Moj pribeh sa zacal pisat pred 9 rokmi, ked som sa rozhodovala, co dalej.Slovensko mi neponukalo ziadnu buducnost, teda aspon ja som ju tam nevidela,dcera hrala tenis a slo jej to velmi dobre, trebalo jej platit draheho trenera, trebalo platit byt a seky, proste boli to noci, ked som takmer nespala, iba rozmyslala, ako z takejto kase von. Uz som mala za sebou takmer dvojrocnu pracu v Nemecku, lenze to bolo najtazsie obdobie mojho zivota, pretoze som bola prvy krat takto dlho odlucena od deti, od rodiny. Pracovala som tam v Hoteli, zarabala v prepocte okolo 800 euro, cize nic moc a kazdy den sa trapila, ze som prec od deti. Takze taketo odlucenie uz do uvahy nepripadalo. Moj vtedajsi manzel, ten vyslal do zahranicia mna, nase manzelstvo bolo nestabilne uz peknych par rokov, musela som situaciu nejako riesit, pretoze ja som bola vzdy ten, kto sa cinil. Raz som si precitala inzerat, ze hladame domacu do Viedne k staremu cloveku a tak som zavolala na to cislo. Pan so mnou rozpraval po nemecky, ale ja po tych dvoch rokoch v Nemecku som uz s jazykom problem nemala. Bol spokojny a povedal mi, ze na druhy tyzden sa stretneme na vlakovej stanici Leasing vo Viedni. Bala som sa, ale rozhodla som sa, ze pojdem. Mama zalamovala rukami, ze sa idem stretnut s neznamym clovekom, ze co vsetko sa stava a o opatrovatelkach som vtedy este akosi nepocula, nebolo mi to zname. Tak som zbalila tasku, kupila si listok na vlak a vybrala sa do velkej Viedne na skusy. Cakal ma na stanici chlapik obleceny v bielych pracovnych nohaviciach,zvitali sme sa a viezol ma do mojej novej prace. Pozerala som z auta na Vieden a rozmyslala, aku mam odvahu, ked som vliezla do auta uplne neznamemu muzovi, no vedela som, ze nad tym teraz rozmyslat je uz naozaj neskoro.Odviezol ma najskor pred jednu budovu, kde povedal, ze byva on, ze tam musime ist prekopirovat moju obcianku, pretoze on ma taketo veci v poriadku.Do toho bytu som isla uz s malou dusickou a nadavala som si do naiviek, ze tam vobec idem...ale isla som.Dnes uz taku odvahu nemam, no nastastie to skoncilo dobre, mal tam kopirku, prekopiroval mi obcianku a dal podpisat papiere na prechodny pobyt.Pobyt u toho pana, ktoreho som mala ist opatrovat.On to uz vtedy robil tymto sposobom, aby bol chraneny, bolo tam napisane, ze tam idem na navstevu a dostavat budem Taschengeld, teda vreckove, vsetko mal uz vtedy pred tolkymi rokmi premyslene.Potom sme nasadli znova do auta a vysli smerom k pacientovi.V aute som polozila par nesmelych otazok a celu cestu rozmyslala, akym smerom sa to vobec pustam, ci toto ja zvladnem a ci ma neposlu hned aj naspet.Dosli sme tam, otvorila nam jeho rakuska manzelka, on bol totiz cech a sedela tam s nou aj moja kolegyna...v tejto rodine sme robili stale po dve a dve.Hned po prichode sa ma ta jeho manzelka opytala, ako sa volam...tak jej vravim, ze Gabi.A ona na mna, ze nie..musime vymysliet ine meno, pretoze jeho ex je Gabi a to by mu mohlo prinavratit spomienky na nieco zakazane, ta zena, mladsia o 50 rokov tam mala totiz zakaz vstupu, to mi vsetko stihli rychlo porozpravat, aby som bola v obraze.Mne sa velmi menit meno nechcelo, tak sme sa dohodli na tom, ze nebudem Gabi, ale Gaba, to uz vraj znie inac.Posadili ma k stolu a zacalo sa dlhe vysvetlovanie.Bol to velmi, velmi bohaty spisovatel, dost znamy(pre mna teda nie) a okrem ineho tak agresivny, ze viac to uz ani snad nejde, preto sme tam stale po dve...ak jednu napadne, druha pride na pomoc.Nebol tlmeny ziadnymi liekmi, lebo jeho studovana dcera tvrdila, ze to je svinstvo a organizmus vie dobre aj bez liekov co potrebuje a kazda bolest je vlastne lampickou, ktora sa rozsvieti, ak nam nieco chyba a netreba ju nasilu zhasinat.Tak som si to vypocula a rozmyslala, ci ja take nieco vobec zvladnem..bola to moja prva praca opatrovatelky, celkom, celkom prva.No co uz, aspon skusim, odhodlala som sa a pozerala na tych chaotickych ludi, ktorym na tejto bohatej rodine neskutocne zalezalo, preto malo byt vsetko tip-top.Ukazali mi deda, ktory uz lezal v posteli a vykrikoval Mutter, Mutteeeeeer a ja som na neho s udivom pozerala, pretoze som take nieco este nevidela a vobec som nevedela, ako sa mu prihovorit.Tak som prisla k posteli a isla mu podat ruku, ze sa predstavim.Chcel mi ju vziat do svojej, ale potom si to rozmyslel a dostala som tam svoju prvu facku...asi na privitanie.Nechapala som, co sa deje a sadla si na gauc.Zacali do mna hustit, ze on nema pojem o tom, co robi a ja som si len vravela, ze do rana snad vydrzim a potom zdrham.Ukazali mi izbu, ceska kolegyna, ktora uz inaksie tiahla na 60 rokov, ale bola energicka ako zihadlo mala izbu vedla mna a dedo bol na konci chodby.Ulozila som si tasku a vsimla si tam zosit, ktory bol na stole.Otvorila som ho a uvidela tam list, ktory bol adresovany opatrovatelke.Bol od opatrovateliek, ktore tam boli cez nejaku inu agenturu a ked som to citala, chcela som okamzite volat taxi a ist domov.Pisali tam, ako si delili nocne smeny, ze jedna davala pozor, aby ta druha mohla spat, pretoze dedo je strasny a nevypocitatelny.Sla som s tym zositom za kolegynkou do izby a ta drobna zienka sa smiala.....nebooooooooj, to zvladnem.Ja vezmem metlu a ukazeme mu, parchantovi.Mne do smiechu nebolo, tak som jej popriala dobru noc a isla som do postele oblecena, pripravena na utek...tu noc si viete predstavit.V noci krical, ale inac sa nedialo nic...ja som sa po tej facke k nemu bala este priblizit.Rano som k nemu poslala najprv Helenku, moju kolegynku a ta po vcerajsej scene vzala naozaj metlu a tak prisla k posteli.To ma priviedlo k smiechu, boli podareni.On vyjavene pozeral a chcel jej ju vytrhnut, ona sa nou zahanala a rozpravala na neho cesky, pretoze nemecky nevedela.Jedna vediet musela, ta komunikovala s doktormi, rodinou a psychiatrom, dedo bol pod neustalou kontrolou a ta druha nemusela, ta mala viac varit a upratovat...a na to bola Helenka tiez ako stvorena.Stary pan sa metly zlakol a nechal si stiahnut plienku,no toto bol len zaciatok, co sme este netusili.Po vymene plienky, kde sme boli obidve este dost neskusene...pre mna to bola prvy krat opatrovatelska praca, pre Helenku tiez sme dali poradu v kuchyni.Smiali sme sa ako blaznive, lebo nam cela tato situacia pripadala absurdna a zhodli sa na tom, ze vydrzime, vyckame par dni, ved nemame co stratit.A tak zacal nas boj v rodine stareho,bohateho spisovatela, ktory trpel vysokym stadiom Alzheimra a ktoreho najcharakteristickejsou crtou bola agresivita.Vraj bol agresivny uz predtym, teda cely zivot a teraz sa to u neho prejavilo naplno.Ked sme ho chceli obliect, prebalit, vziat ku stolu, stale sme boli v strehu, pretoze sme nevedeli, kedy a ako silno sa na nas zazenie, on bol proste nevypocitatelny.Boli aj lepsie chvile, ked bol kludnejsi, ale najväcsim problemom bolo to, ze jeho dcera mu zakazala podavat akekolvek lieky.....jej teoriou bolo, ze organizmus ma take svetielka, ktore sa pri bolesti rozblikaju, aj pri nepokoji a tie netreba nasilu zhasinat tabletkami.Neskor sme sa dozvedeli, ze otec sa jej tolko naublizoval, ze teraz chcela nechat trpiet ona jeho...ten pan mal aj silne bolesti a tie sme mu nemohli nicim utisit, boleli ho velmi nohy, klby.Pomalicky sme si zacali na situaciu zvykat, ja na Helenku, Helenka na mna a to bolo to, co nam tam dovolilo zostat, citili sme sa spolu dobre.Ona vyborne varila a bola optimisticka, srandovna, stale ma vedela povzbudit.Dedko zacinal mat predo mnou stale väcsi respekt, akosi som si k nemu pomalicky nachadzala cestu.Niekedy som ale zvysila hlas, samozrejme, ked tam nikto nebol a ukazala mu par krat, ze sa ho vobec nebojim.Bola som jedina, od koho sa nechal osprchovat, kazdy sa cudoval, ako to zvladam.Dodnes neviem, ci to bola nahoda a stastie, alebo co, ale zacala som ho mat pod kontrolou a agentura bola nadsena.Predtym ho chodili kupat a mordovali sa s nim aj traja, teraz som ich poslala von a povedala, ze to zvladnem sama, pretoze som vedela, ze tak ho mam najlepsie pod kontrolou.Boli chvile, ked som si musela zavolať na pomoc aj Helenku, ale postupom času, sme sa naučili spolupracovať tak, že sme boli uplne zohraty team.Sem tam sme od neho dostali nejaku tu nečakanu facku, alebo nas začal kopať, no vtedy pribehla aj ta druha a nejako sme ho ukľudnilo.Staral sa o neho jeden psychiater, psychologička a ti chodili každy tyžden na kontrolu.Pan Múller nam začal lepšie spať a to sa zľakli, či mu nedavame nejake lieky, prehľadali nam raz namatkovo cely byt a to nečakane, lebo im nešlo do hlavy, že tak dobre spi...no my sme to zvladli aj bez tych liekov.Niekedy sme s nim ale poradiť nevedeli, to strašne kričal, chodil po byte zurivy, ako tiger a chcel, aby sme mu išli z cesty.Susedia sa sťažovali, par krat volali policiu a tak rodina rozhodla, že nas s dedkom pošlu do domu v blizkosti Viedne, kde bolo jeho dedinske sidlo.Tam bola samota a najbližši susedia asi tri kilometre od nas, no ked to na neho prišlo, tak ho počuli aj tam.Pri tomto panovi Múllerovi som sa musela naučiť z prace opatrovania rychlo takmer všetko. Bol to alzheimer, mal plienky,trebalo ho kupať, obliekať, zvladať agresivitu, chodiť na prechadzky, proste bol mojim prvym pripadom, ktory ma do mojej dalšej prace naštartoal najlepšie, ako mohol. To som si uvedomila až neskor, ked som prišla do druhej rodiny, kde som už nemala najmenši problem s menenim plienky, alebo umyvanim mojej dalšej pacientky , pani Wallner, pretože som sa to všetko naučila tam.Bez kurzu, bez všetkeho, hodena do vody a plavaj.Všetko zle je vždy na niečo dobre a potvrdilo sa to aj v tej mojej prvej praci, kde som niekedy rozmyšlala, prečo musim mať prave prveho pacienta v takomto stave, uplne agersivneho, ale potom som naozaj prišla na to, k čomu to bolo dobre. Mna už vlastne v rodinach našich pacientov neprekvapi nič. Keby som začinala pri nejakom ľahkom pripade, bola by som sklamana, kebyže ma potom pošlu k nejakemu ťažšiemu, takto to bolo pre mna všetko už neporovnateľne.